Slovo komín – grécky kaminos, latinsky ­ caminus, je gréckeho pôvodu, ktoré prevzala latinčina a neskôr taliančina. V gréčtine aj v latinčine slovo caminus značilo niekedy pec, niekedy domáce ohnisko, inde zase vyhňu na tavenie kovu. Z historických podkladov sa prvýkrát stretávame s týmto slovom v prvej knihe Herodota, najstaršieho dejepiscu, v ka­pitole 179, kde toto slovo znamená pec. Neskôr sa toto slovo vyskytovalo aj u Ho­méra, Strabona, tak isto aj u Athenea. No jedno je isté, že ohnisko také, aké ľudstvo poznalo sa postupne zdokonaľovalo a vznikli stojaté kanály viac alebo menej vyhovujúce, ktoré odvádzali dym z tohto ohniska, na ktoré sa preniesol výraz komín a ten zostal v málo pozmenenej podobe až do súčasného obdobia.

Najstaršie správy o kominárstve pochádzajú zo 14. storočia, kde približne asi v roku 1313 v talianskej Biazense boli zriadené riadne kuchyne a izby s ko­mínmi. Spoľahlivé správy siahajú do roku 1347, kde podľa nápisu v Benátkach boli objavené nápisy moltecamíne ( mnohé komíny), ktoré boli zemetrasením zničené. Túto správu potvrdzuje z roku 1348 vo Florencii aj historik Billani.

Isté však je, že komíny boli skôr ako vôbec vznikla nejaká kominárska živnosť. Preto sa táto práca vykonávala zo začiatku Ľuďmi, ktorí sa starali o chod kuchyne. Až postupom času a vývinom kultúry sa určité špecifické práce prenechávali špecialistom a tak predpokladáme, že vzniklo aj kominárstvo. Počiatky slovenského kominárstva sú spojené s počiatkami kominárstva v Rakúsko ­Uhorsku. V 18.storočí na území bývalého Uhorska, kominárske reálne právo (vymetacie právo)bolo viazané k určitej nemovitosti ba často i k územiu jednej celej župy alebo viacero žúp. Toto viazané právo vzniká z privilégií prvých kominárskych majstrov, ktorí boli po väčšinou cudzinci usadení v Uhorsku (Taliani … ).

Takéto písomné práva (privilégiá) boli zakladané už za doby Márie ­Terézie v roku 1748, pričom kominárskym majstrom boli uložené nielen práva, ale aj povinnosti. K zľahčeniu postupu pri legitimovaní reálneho oprávnenia v kominárskej živnosti Rakúsko – Uhorský panovník František l. potvrdil kominárske oprávnenia (v tú dobu predajné) dvoma výsadnými listinami. Prvá takáto listina bola vydaná dna 9.januára v roku 1818 bývalému Prešporskému Cechu kominárov a druhá dňa 23.jú/a 1819 bývalému Budinskému Cechu kominárov.

Týmito dvoma výsadnými listinami v článku L III boli uznané všetky kominárske práva na území bývalého Uhorska. Úvodná časť výsadnej listiny Budinského kominárskeho cechu taxatívne vymenuje všetky miesta, kde v tej dobe jestvovali “reálne” kominárske oprávnenia. Zatiaľ’ čo v druhej výsadnej listine vydanej kominárskemu Prešporskému cechu boli potvrdené reálne práva jednotlivým kominárskym živnostníkom v mestách a obciach jednotlivých žúp (napr. Mošonská . Prešporská , Nitrianska, Trenčianska, Zvolenská, Liptovská župa ….. ). V druhej polovici 19. storočia sa tieto výlučne kominárske oprávnenia vývojom živnostenského ruchu hlásajúceho slobodu živnosti limitujú a ich oprávnenosť sa obmedzuje zákonom z roku 1872, tak isto aj zákonom z roku 1884 , ktorý pripúšťa obmedzenie územného rozsahu reálneho práva. V dôs­ledku toho ,reálne kominárske právo strácalo čoraz viac a viac na pôvodnom význame a zúžilo sa do takej miery, že majiteľ’ kominárskeho reálneho práva má v každej dobe nárok na živnostenské oprávnenie na území jedného vymetacieho obvodu.

V roku 1872 je vydaný stavebný poriadok mesta Bratislavy, v ktorom sú sta­novené základné parametre pre výstavbu komínov, akými sú napr. vzdialenosť drevených konštrukcií od vnútorného prieduchu, minimálne priemery komínových prieduchov pre uzavreté , tak isto aj pre otvorené ohniská, rozmiestnenie kontrolných a čistiacich otvorov atak isto aj výška komínov nad hrebeňom strechy.

V nadväznosti na tento stavebný poriadok (pričom treba dodať, že tieto stavebné poriadky sa neskôr zavádzali pre ďalšie jednotlivé mestá, resp. jednotlivé župy) vydalo v roku 1883 Ministerstvo vnútra na Slovensku pod číslom 1483 nariadenie, ktoré sa týkalo lehôt a povinností vymetania a čistenia komínov. Medzi najhlavnejšie body resp. najdôležitejšie body patrilo to, že “komíny sa majú aspoň raz, a podľa miestnych pomerov a zamestnania obyvateľstva i viac krát za mesiac čistiť”. Za presné vykonanie tohto nariadenia v prvom rade zodpovedá obecná rada, ktorá sa má mesačne o tom presvedčiť domovou prehliadkou.

Neodborné vymetanie komínov, resp. úplné zanedbanie vymetania viedlo ku veľkým hospodárskym škodám preto komíny mohli podľa tohto nariadenia vymetať len odborne vzdelaní kominári, ktorí bol i braní na zodpovednosť v prí­pade zle vykonanej práce.

Dodržiavanie tohto nariadenia kontroloval župný úrad, ktorý vychádzal z vládneho nariadenia o požiarnej polícii vydaného v roku 1888.Podl’a tohto nariadenia požiarna polícia za účasti veliteľa, resp. veliteľstva hasičov vykonala všeobecnú požiarnu prehliadku minimálne 2 razy do roka a spísala zápisnicu s uvedením chýb, ktoré mohli spôsobiť požiar (napr. nedostatok vody na hasenie, nečistené komíny atd.)

Po štyroch rokoch prvej svetovej vojny, v roku 1918, keď vzniká samostatná Československá republika začínajú sa utvárať aj nové dejiny kominárstva na Slovensku. Prvé pokusy o založenie združenia kominárskych majstrov sú známe z roku 1919, pričom združovalo niekoľko desiatok kominárov zo Slovenska, predovšetkým však z Bratislavy. Popri tomto združení vzniká odborový spolok kominárskych pomocníkov, ktorí vykonávali klasickú kominársku robotnícku činnosť.

Počiatky tohto odborového spolku siahajú do roku 1920 a pre svojich členov vydávajú Vestník kominárskych majstrov., kde prvé číslo vyšlo 15.júna 1920. Štvrtého októbra 1920 sa konalo ustanovujúce Valné zhromaždenie zväzu spoločenstiev kominárskych majstrov v Československej republike. V roku 1922 vzniká Zväz kominárskych majstrov Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde predsedom sa stáva Ján Dubčák z Liptovského Hrádku.

Predsedníctvo tohto zväzu bolo pozvané na výborové zasadnutie zväzu kominárov v Čes­koslovenskej republike so sídlom v Prahe, konanej dňa 31.októbra 1922. Medzi základnými problémami, ktoré sa riešili boli ročné sadzby za vymetanie komínov, spolupráca medzi Zväzom českých kominárskych majstrov a Zväzom slovenských kominárov. Medzi ďalšie dôležité úlohy, ktoré si vytýčil Zväz kominárov Slovenska a Podkarpatskej Rusi, bolo založenie riadnej odborovej organizácie kominárskych pomocníkov ,k čomu došlo 6.januára roku 1923.

Reálne kominárske právo, to znamená aj zo všetkými dedičskými konaniami po smrti koncesionára prechodom na manželku, resp. deti bolo potvrdené vydaním Živnostenského zákona v roku 1924, ktorý začal platiť na Slovensku od 10.októbra pod číslom 259 Zb. Avšak v tomto živnostenskom zákone neboli vyčlenené odborné spolky, len živnostnícke spolky, v ktorých by mohli mať zastúpenie kominári.

Toto sa stretáva s veľkým nepochopením, zo strany Slovenského zväzu kominárov a od roku 1929, keď začína vychádzať vestník Slovenský kominár, sa intenzívne vedenie zväzu kominárskych majstrov zasadzuje o to, aby vznikol samostatný odborný spolok, ktorý by zastupoval len záujmy kominárov v rámci živnostenského zákona. 25.januára 1931 na Valnom zhromaždení zväzu kominárov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi ,si zvolili svojho zástupcu do živnostenskej krajinskej rady. Do tejto rady bol vymenovaný Ladislav Michaeli kominársky majster zo Žiliny, ktorý hájil záujmy kominárov.